Dievča s ihlou (The Girl with the Needle) ako expresionistická štúdia post-vojnovej traumy

Magnus von Horn priniesol na filmový festival v Cannes 2024 dielo, ktoré vybočuje z bežného rámca súčasnej európskej art-houseovej produkcie. Snímka Girl with the Needle (Pigen med nålen) nie je len ďalšou historickou rekonštrukciou útrap začiatku 20. storočia. Je to výsostne expresionistická, alegorická nočná mora, ktorá prostredníctvom prísne kontrolovanej formy a nekompromisného naturalizmu analyzuje mechanizmy dehumanizácie. Film tematizuje pád človeka do morálnej a fyzickej žumpy, pričom formálne i naratívne nadväzuje na tradíciu európskeho nemého filmu a nemeckého expresionizmu.

Kompozičná tieseň, monochromatický svet 

Po formálnej stránke stavil von Horn na ostro kontrastnú, čiernobielu estetiku, ktorá evokuje archívne záznamy, no zároveň funguje ako psychologický filter. Kamera operuje v úzkych kompozíciách, často využívajúc hĺbku ostrosti a silné chiaroscuro (hru svetla a tiena), čím navodzuje permanentný stav klaustrofóbie. Naturalizmus filmu nie je samoúčelnou provokáciou. Najvýraznejší štylizovaný vizuálny “gore” tohtoročného Cannes tu slúži ako materiálna pripomienka toho, že ľudské telo v tomto svete stratilo svoju posvätnosť. Chirurgia, pôrody, šitie a industriálna špina splývajú do jednej masy. Telo nie je schránkou duše, ale poškodeným, opotrebovaným nástrojom. Minimalistický, no o to agresívnejší zvukový dizajn – škrípanie strojov, ťažké dýchanie, monotónne dunenie tovární – podčiarkuje stav spoločnosti, ktorá sa nezbavila rachotu vojnových frontov, len ich presunula do interiérov fabrík a chudobných obydlí.

Periféria a morálna degradácia

Narratívne sa film sústreďuje na Karoline, ktorá sa ocitá na spoločenskej periférii spolu s ďalšími ženami “opustenými spoločnosťou”. Tieto postavy nečelia len biede, ale predovšetkým neschopnosti systému absorbovať dôsledky vojny.

V patriarchálnom a rigidnom Dánsku po prvej svetovej vojne sa materstvo bez manžela a finančného zázemia stáva pre ženy existenčnou hrozbou. Film dekonštruuje idealizovaný koncept materstva a mení ho na bremeno, pascu a biologický rozsudok smrti. Etická degradácia postáv nie je vrodená – je to priamy dôsledok mizérie, ktorej sú vystavené. Morálka je luxus, ktorý si hladujúci nemôžu dovoliť. V tomto smere je Girl with the Needle hlboko sociálnym filmom – ukazuje, že zločinnosť a zrada vyrastajú tam, kde štát a spoločnosť úplne zlyhali v poskytovaní akejkoľvek sociálnej záchrannej siete.

Alegória traumy: Znetvorené telá a kolektívna pamäť

Jazvy a duševné traumy sú vo filme materializované. Najzreteľnejšie sa to prejavuje na postave Karolineho manžela, ktorého vojna znetvorila na nepoznanie. Jeho fyzická deformácia funguje ako dokonalá alegória celej generácie: celá robotnícka trieda je zmrzačená, rozdrvená a zabudnutá geopolitickými konfliktmi, ktorých zmysel nikto z nich nechápal. Film tak vytvára mozaiku spoločnosti, ktorá sa síce formálne vrátila k mieru, no jej vnútorné štruktúry sú natrvalo rozložené. Psychologický teror filmu nespočíva v nadprirodzených javoch, ale v desivej banálnosti zla, ktoré sa rodí z chudoby a izolácie. Medzi dialógmi vystupuje ikonická veta Dagmar, sériovej vrahyne niekoľkých dánskych detí, ktorá sa aj touto vetou snaží obhájiť svoje nihilistické konanie:

„The world is a horrible place, but we need to believe it is not so.“

Tento ústredný leitmotív rezonuje celým dielom ako tragický paradox. Viera v dobrotu sveta sa v kontexte filmu stáva formou psychologickej obrany, takmer sebaobetovania. Postavy si musia vytvárať ilúzie, aby sa nezbláznili v realite, ktorá ich neustále drví.

Magnus von Horn natočil jeden z formálne najoriginálnejších filmov tohtoročného Cannes Film Festivalu (2024), ktorý diváka rozhodne nešetrí. Ide o nekompromisnú, esteticky vycibrenú a tematicky vrstevnatú štúdiu o tom, čo zostane z človeka, keď z neho systém strhne všetky vrstvy bezpečia a dôstojnosti.