Chlad pod alžírskym slnkom: François Ozon a jeho radikálna dekonštrukcia Cudzinca

Adaptovať literárnu klasiku Alberta Camusa je úloha, pred ktorou sa desiatky rokov triasli viacerí prominentní filmári. Román Cudzinec (L’Étranger, 1942) totiž nestojí na spletitom deji, ale na radikálnej vnútornej perspektíve, na špecifickom rytme vnímania sveta a na filozofickom základe absurdna, ktorý sa na filmovom plátne ľahko môže preklopiť do sterilnej akademickej ilustrácie. Keď francúzsky režisér François Ozon predstavil svoju verziu vo svetovej premiére v hlavnej súťaži benátskeho filmového festivalu, predviedol niečo diametrálne odlišné: odvrhol akúkoľvek muzeálnu posvätnosť a vytvoril formálne suverénnu, mrazivú štúdiu o človeku, ktorý odmieta hrať spoločenské divadlo.

Monochormatická fatamorgána

Ozon a jeho kameraman pristupujú k vizuálnej stránke s radikálnou vyhranenosťou. Film je nakrútený v prísnej, vysoko kontrastnej čiernobielej palete, ktorá však neslúži len na evokáciu historickej minulosti (Alžírsko 30. rokov 20. storočia), ale funguje predovšetkým ako psychologický filter existenciálnej prázdnoty.

Využitie silných kontrastov odsudzuje prostredie do stavu schematickej čistoty. Svetlo v Ozonovom filme nie je hrejivým darom prírody, ale agresívnym, takmer fyzickým nátlakom. Spaľujúce alžírske slnko sa stáva tichým, neviditeľným sudcom. Definuje rytmus vyprázdneného konania postáv a graduje dusivú atmosféru, ktorá vyvrcholí na pláži – v scéne, kde biela žiara vymaže akékoľvek morálne či racionálne ohraničenie. Strihová skladba je trpezlivá, takmer asketická. Ozon netlačí na diváka rýchlym pohybom, ale dovoľuje priestoru dýchať (či skor dusiť sa). Minimálna hudobná kompozícia necháva vyniknúť ruchy prostredia – monotónne šumy vĺn, tiché vŕzganie nábytku či drsnému rytmu krokov.

Absurdita verzus inštitucionálna spravodlivosť

Naratívna kostra sleduje známu líniu: Meursaultova matka umiera v domove dôchodcov, Meursault ide na pohreb, neplače, na druhý deň sa stretáva so svojou bývalou kolegyňou Marie, chodí do kina, spáva s ňou, neskôr pomáha susedovi Sintramovi s pomstou jeho priateľke a nakoniec na pláži, oslepený slnkom a nožom v rukách Araba, smrteľne postrelí človeka. Ozon však ťažisko presúva z fyzického činu na proces, ktorý nasleduje.

Druhá polovica filmu je brilantnou vivisekciou spoločenských inštitúcií. Súdny dvor v Ozonovom podaní nie je miestom hľadania pravdy, ale mašinériou na vynucovanie morálneho poriadku. Prokurátor a sudca nesúdia Meursaulta za vraždu – tá je v podstate len formálnou zámienkou. Skutočným zločinom, za ktorý je Meursault odsúdený na smrť gilotínou, je jeho emocionálna anomália: fakt, že na matkinom pohrebe nepil kávu s mliekom tak, ako sa patrí, a neprejavil smútok.

Ozon tu presne obnažuje Camusovu tézu o absurdite. Spoločnosť nedokáže akceptovať jedinca, ktorý odmieta predstierať pokrytecké emócie. Meursault funguje ako čistá projekčná plocha pre kolektívnu úzkosť. Keďže doňho okolitý svet nedokáže projekčne vteliť svoje dogmatické schémy viny a pokánia, radšej ho fyzicky eliminujú.

Benjamin Voisin a architektúra pasivity

Kľúčom k celému dielu je herecký výkon Benjamina Voisina. Voisin sa vyhol akejkoľvek patetickej stylizácii či psychologizovaniu Meursaultových pohnútok. Voisin stvárňuje Meursaulta s fascinujúcou emocionálnou neprístupnosťou. Jeho tvár je často prázdna, reaguje len na bezprostredné telesné podnety – na teplo, chlad, únavu, túžbu či bolesť. Nepôsobí ani ako nihilistický hrdina, ani ako chladnokrvný psychopat. Je to stelesnenie človeka zakoreneného v prítomnom okamihu (l’homme absurde). Vo väzenskej časti, najmä v slávnej záverečnej konfrontácii s kaplánom, Voisin nepodlieha záchvatom sebaľútosti. Jeho výbuch hnevu tesne pred popravou nie je prosíkaním o milosť, ale posledným vzopätím autentickosti proti falošnému duchovnu. Uvedomuje si, že vesmír je vo svojej podstate ľahostajný (l’indifférence charmante du monde), a práve v tejto radikálnej slobode nachádza svoj vnútorný pokoj.

François Ozon so svojím Cudzincom dokázal niečo zriedkavé: natočil adaptáciu, ktorá filozofickú predlohu nielen bezvýhradne ctí, ale prepisuje ju do suverénneho, vizuálne a psychologicky dýchajúceho filmového tvaru. Je to dielo, ktoré diváka neposudzuje, ale necháva ho čeliť vlastnému odrazu v chladnom zrkadle alžírskeho slnka. Snímka sa právom zaradila k absolútnym vrcholom benátskej súťaže a potvrdila, že Ozon patrí k najostrejším intelektuálnym autorom súčasnej európskej kinematografie.