Telo, vina a vykúpenie: Veľryba od Darrena Aronofského

Darren Aronofsky je režisérom, ktorý divákov málokedy šetrí. Od matematickej posadnutosti v Pi, cez sebazničujúci tanec v Čiernej labuti, až po náboženské alegórie v Matke! – jeho tvorba sa vždy vyznačovala psychologickým nátlakom, vizuálnou intenzitou a intímnou sondou do najtemnejších zákutí ľudskej duše. V snímke The Whale (Veľryba, 2022) však urobil prekvapivý krok. Hoci film nezdieľa frenetický, epileptický strih jeho skorších diel, pod tichým povrchom komornej drámy sa skrýva rovnako drvivá emocionálna smršť.

Aronofsky spolu s dramatikom Samuelom D. Hunterom (ktorý adaptoval vlastnú divadelnú hru) vytvoril priestor, kde sa veľké biblické a literárne motívy stretávajú v tesnej, zatuchnutej obývačke.

Väzenie vo vlastnom tele

Ústrednou postavou je Charlie (v oskarovom podaní Brendana Frasera), približne 270-kilogramový učiteľ angličtiny, ktorý vyučuje online s vypnutou kamerou. Charlie žije v dobrovoľnej izolácii, poháňaný hlbokým žiaľom a pocitom viny po strate svojho partnera Alana.

Byt sa preňho stal zároveň väzením aj hrobkou. Aronofsky situuje takmer celý dej do tohto jediného interiéru, čo diváka vystavuje rovnakej klaustrofóbii, akú prežíva protagonista. Kamera D Matthew Libatiqueho sa pohybuje tesne pri Charliem, sleduje jeho ťažký dych, namáhavý pohyb a neustály boj s vlastnou fyziognómiou. Telo tu nie je len schránkou, ale manifestom traumy. Charlie sa prejedá k smrti ako formou pomalého sebatrestania. Každé sústo je aktom vyrovnávania sa s bolesťou, ktorú nedokáže verbálne vyjadriť.

Moby Dick a hľadanie úprimnosti

Kľúčovým motívom filmu je esej o románe Moby Dick od Melvilla, ktorú napísala Charlieho dospievajúca dcéra Ellie (Sadie Sink) pred rokmi, keď bola ešte malé dievča. Pre Charlieho je tento text posvätným artefaktom – jediným dôkazom toho, že jeho dcéra v sebe nosí iskru citu a intelektu.

„Vždy ma tento román tak dojímal, pretože je o ľudských sklamaniach. Hrdinovia tam robia zlé rozhodnutia… Všetci sa snažíme pomôcť sami sebe.“ — Charlie

Zatiaľ čo Melvillova veľryba predstavuje pre kapitána Achaba posadnutosť a deštruktívnu pomstu, pre Charlieho je jeho vlastné obrovské telo metaforou monumentálneho smútku. Je uväznený vo “veľrybe”, ktorú nemôže uloviť ani premôcť; môže sa s ňou len pomaly potápať.

Zároveň ide o kritiku falošného akademického snobstva. Charlie odmieta štandardné, sterilné literárne analýzy a vyžaduje od svojich študentov jediné: úprimnosť. Chce, aby písali o niečom skutočnom, čo ich bolí, čo ich definuje. Celý film je vlastne výzvou na zhodenie masiek.

Portrét radikálnej empatie

To, čo robí The Whale výnimočným filmom, nie je tragédia obezity, ale spôsob, akým Aronofsky pristupuje k morálnemu úsudku svojich postáv. Ellie prichádza do bytu plná čistej zloby a nenávisti. Je krutá, manipulatívna a cynická – odmieta otca, ktorý ju opustil, keď mala osem rokov. Liz (Hong Chau) je zdravotná sestra a verná priateľka, jediná, ktorá Charlieho vidí v celej jeho nahote a bezmocnosti, pričom ho desivo tvrdo, no s hlbokou láskou varuje pred blížiacou sa smrťou. Thomas (Ty Simpkins), mladý misionár novej cirkvi, prináša do príbehu tému náboženskej dogmatiky, ktorá sa neskôr rozpadá pod ťarchou vlastných tajomstiev a pokrytectva.

Charlie voči všetkým prejavuje radikálnu empatiu. Neobviňuje svoju dcéru za jej krutosť, práve naopak – v každom jej zákernom útoku vidí len dôkaz toho, že je inteligentná a citlivá, hoci stratená. Charlieho ústredná veta: „Musíš vedieť, že moja dcéra je úžasná. Je to ten najneuveriteľnejší človek na celom svete,“ sa stáva jeho morálnym testamentom.

The Whale vyvolal po svojej premiére na Benátskom filmovom festivale búrlivé reakcie a vyslúžil si takmer šesťminútový standing ovation, počas ktorého mal Brendan Fraser slzy na krajíčku. Film redefinoval vnímanie Frasera nielen ako hollywoodskej hviezdy z 90. rokov, ale predovšetkým ako mimoriadne citlivého činoherného herca. Jeho výkon, podporený majstrovskými protetickými maskami od Adriena Morota, získal zaslúženého Oscara za najlepší mužský herecký výkon. Ocenenie si film odniesol aj za najlepšie masky. 

Dokonalé vykúpenie

The Whale je filmom o odpustení – predovšetkým o odpustení samému sebe. Záverečná scéna, v ktorej sa Charlie dvíha na nohy (napriek tomu, že jeho telo je už na pokraji zlyhania), aby si vypočul dcérin prednes eseje, funguje ako silná vizuálna metafora nanebovstúpenia. Biele svetlo, ktoré zaplaví obraz, nie je len estetikou, ale symbolom zmierenia. Aronofsky natočil surovú, miestami ťažko stráviteľnú, no hlboko humánnu drámu o tom, že kým dýchame, stále máme schopnosť milovať – aj v tých najtemnejších hlbinách.