Dialektická geometria moci: Östlundov Trojuholník smútku

Ruben Östlund patrí k najostrejším sociálnym chirurgom súčasného európskeho filmu. Snímky ako Vyššia moc či Štvorec ukázali jeho majstrovstvo v pitvaní pokrytectva strednej a vyššej vrstvy prostredníctvom nekomfortných situácií a precízne budovaného trápna. Keď však v roku 2022 ovládol filmový festival v Cannes (kde získal svoju druhú Zlatú palmu), ale s rovnakým triumfom prešiel aj 56. ročníkom MFF Karlovy Vary, priniesol dielo, ktoré jeho doterajšiu satiru povýšilo na monumentálnu, trojdielnu spoločenskú alegóriu.

Trojuholník smútku (Triangle of Sadness) nie je len komédiou o superbohatých; je to komplexná štúdia mechanizmov moci, ktorá využíva geometriu a dialektiku na dekonštrukciu moderného kapitalizmu.

Dialektická triáda a prevrat o 180 stupňov

Formálna a tematická štruktúra filmu je vystavaná s matematickou presnosťou. Östlund vymenil symboliku Štvorca za trojuholník – tvar, ktorý nápadne pripomína dialektickú triádu (téza, antitéza, syntéza), no s tým rozdielom, že v jeho podaní akákoľvek snaha o harmóniu či rovnoprávnosť doslova stroskotá.

Film je rozdelený do troch zreteľných kapitol, v ktorých sa protipóly sociálnej nerovnosti otočia každému protagonistovi o 180 stupňov:

1. Mladý pár (Karl a Yaya): Sledujeme svet modelingu a influncerov, kde sú vzťahy redukované na čistú transakciu a mocenské hry okolo platenia účtov. Hrany tupých uhlov ich povrchného sveta sú definované privilégiami a narcizmom.
2. Luxusná jachta: Svet miliardárov, obchodníkov so zbraňami a oligarchov. Kapitán (Woody Harrelson) utopený v alkohole a marxistický ruský kapitalista tu vedú absurdné citátové dialógy, zatiaľ čo loď smeruje k svojmu nevyhnutnému fyzickému aj morálnemu zvrhnutiu.
3. Pustý ostrov: Po stroskotaní lode prichádza radikálny obrat. Sociálna pyramída sa otočí hore nohami – doterajšie elity sú bezradné, zatiaľ čo palubný personál a upratovačky (ktoré ovládajú praktické zručnosti prežitia, ako je lov rýb či zakladanie oňa) preberajú absolútnu moc.

Östlund tu ukazuje, že hierarchia nie je produktom morálnej nadradenosti, ale čistej utilitárnosti a kontroly nad zdrojmi.

Geometria charakterov a absencia „kladných“ postáv

Jedným z najsilnejších aspektov filmu je fakt, že nikto z tejto bohatej sociálnej mozaiky nevychádza vo výsledku ako kladná postava. Režisér neskĺzava do lacného moralizovania či čierno-bieleho delenia na utláčateľov a utláčaných.

Hneď po tom, čo sa na ostrove zmenia mocenské pomery a upratovačka Abigail (Sunnyi Melles / Dolly de Leon) sa stane novou “kapitánkou” operujúcou s vlastným systémom výhod a submisivity, vidíme, že moc korumpuje bez ohľadu na triedny pôvod. Utláčaní rýchlo preberajú maniere svojich predchádzajúcich utláčateľov. Práve tento dokonalý sociálny disbalans a morálna ambivalentnosť robia z Trojuholníka smútku jednu z najproporčnejších satír súčasného artového filmu pre mainstreamového diváka – dokáže baviť dravým humorom a zároveň mraziť hĺbkou svojej diagnózy.

Estetika telesného úpadku a naturalizmus

Östlund je majstrom dlhých, neprerušovaných záberov, v ktorých necháva diváka dusiť sa v napätí. Druhá kapitola na jachte, počas ktorej prepukne legendárna, nekonečná sekvencia masívneho vracania a hnačiek v dôsledku otravy jedlom počas galavečera, je dokonalou metaforou prehnitého systému.

Keď luxusné jedlá a šampanské vytekajú z tiel pasažierov v splaškoch a špine, kapitalizmus dostáva doslovne fyzický, fekálny rozmer. Estetika bohatstva sa prelína s odporným naturalizmom, čím film podčiarkuje tému vnútorného rozkladu západnej civilizácie.

Trojuholník smútku je triumfom festivalového kina. Ruben Östlund vytvoril film, ktorý rezonuje nielen svojou formálnou bravúrnosťou a presnou kastingovou prácou, ale predovšetkým schopnosťou nastaviť bezohľadné zrkadlo našim vlastným snahám o spoločenský status, kontrolu a prežitie.